Kurátorský príhovor k výstave Adama Macka AUDIT tektonická mytológia

podnázev: Zahájení výstavy

typ dokumentu: text
rok vydání: 2017

poznámka:
-
Adam Macko ukončil bakalársky stupeň u profesora Stanislava Balka v Banskej Bystrici a magisterský u Petra Rónaia v Košiciach. S plátnom pracuje ako s hmotou v zmysle rady profesora Balka, že obraz treba miesiť ako cesto, poníma ho plne sochársky a využíva procesuálny prístup jednak fyzikálny (použitie ohňa, pukania a stekania), ako aj tvorivý (umožňuje obrazu voľne sa vyvíjať a realizuje na ňom metamorfózy, nebráni sa razantnej premaľbe a viacnásobným zmenám). Názov výstavy je možné ponímať ako metaforu: tak ako tektonické pohyby deštruujú a konštruujú podobu krajiny, tak vládnuci kultúrny mýtus či osobná mytológia je tým tektonickým pohybom definujúcim naše vzťahy, myslenie a cítenie. Druhé možné vysvetlenie názvu výstavy vidím nasledovne: autor má možno na mysli vytvorenie takej mytológie, ktorá sa vyznačuje orientáciou na samotnú podstatu (bytia, psychiky, emócie), ktorá teda ignoruje vykresľovanie detailu, pretože takýto prístup považuje za zbytočný – stačí predsa malý, pomalý, ale mohutný posun litosferickej platne a všetky konkrétne zvrásnenia povrchu vzniknú samé. Možno to odráža jeho prístup odmietajúci ilustrujúce popisovanie, ale prežitie a precítenie emócie a následné odovzdanie sa danému stavu, ktorý už sám zobrazí detaily. Využíva k tomu zmenu vedomia, stavy maximálneho sústredenia a iracionalitu – v najvyššom sústredení už ide o princíp tranzu. Vo svojej tvorbe komentuje fatálne oddelenie človeka od prírody, zároveň netreba zabúdať, že sa jedná o romantickú dušu, ale bez prílišného sentimentu a pátosu, o to viac mysliaceho a cítiaceho v existencialistickom podtóne.
Macko, rovnako ako jeho hlavný inšpirátor Francis Bacon, vníma podivnosť ako hodnotu samu osebe. Podivnosť je však nesprávne slovo, skôr ide o prosté autentické zobrazenie hnusu a deformácie (kontrastne však jeho obrazy v istom zmysle vyžarujú až renesančnú harmóniu). Keď som videl jeho obrazy prvý krát, ihneď ma napadla spojitosť jeho obrazov s maliarskym a filmovým rukopisom Davida Lyncha. Premýšľal som, ako čo najlepšie vyjadriť priam fyzické pôsobenie a hmotnú prítomnosť jeho malieb, a tak som siahol po prirovnaní k rôznym tekutinám, keďže niektoré Mackove obrazy mi asociujú kávu a ropu - obe vzácne čierne tekutiny. Ide o osobité čaro týchto tekutín, jeho maľby majú hlboký charakter, akoby sa pri tvorbe riadil jediným heslom: uveriť, že to, čo maľuje, nie je iba zobrazenie, ale priamo emócia sama osebe priam magicky vyvolávaná. Jiří Anderle povedal v jednom dokumente fakt o afrických primitívnych sochách – domorodí umelci neberú vytváranie sôch ako obraz božstiev, ale ako božstvá samé osebe. Kávu spomínam ako silný chuťový a čuchový zážitok, ide však najmä o nádherný pokoj a vitalitu sobotňajšieho poludnia, ktorý vo mne asociuje, pri rope zase ide o surovosť a odosobnený priemyselný zápach. Tento základný kontrast v mojom ponímaní bije z jeho obrazov do očí – jednak hladia neuveriteľne príjemnou a sladkou arómou, na druhej strane bez obalu zobrazujú najhlbšiu možnú agresiu. Zároveň by som pripojil ako dodatok ďalšie biele tekutiny schopné niesť silnú emocionálnu reakciu: mlieko, semeno, bielko z vajíčka, červenú krv a priehľadný pot.

objednat do studovny

Dokument byl vložen do košíku

Do košíku

Pokračovat v prohlížení