Jozef Kostka: Klasik slovenskej sochárskej moderny
typ výstavy: autorská
místo konání: Nitrianska galéria - Reprezentačné sály
termín: 2013/03/21 - 2013/04/28
poznámka:
http://nitrianskagaleria.sk/event/jozef-kostka-klasik-slovenskej-socharskej-moderny/
Nitrianska galéria vystavuje v Reprezentačných sálach Župného domu po prvýkrát súborné dielo slovenského sochára Jozefa Kostku (1912 – 1996). Sto rokov od narodenia umelca si v minulom roku pripomenuli súbornými výstavami Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici, Zoya Museum v spolupráci so Slovenskou národnou galériou v Modre a menšou komornou výstavou Galéria Petra Matejku v Novom Meste nad Váhom. Súčasná výstava v Nitre predstavuje prierez životného diela (sochy a kresby) z pozostalosti autora, ktoré sa nachádzajú v majetku Galérie Jozefa Kostku v Bratislave.
Jozef Kostka pochádzal zo starého habánskeho rodu džbankárov v Stupave na Záhorí. Jeho prvým učiteľom mu bol strýko, ľudový keramik Ferdiš Kostka. Umelecké nadanie po svojich predkoch zúročil mladý umelec štúdiom na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe a na študijnom pobyte v Paríži v roku 1938. Po návrate domov sa bezprostredne zapojil do kultúrneho života v Bratislave. Vystavoval s Jánom Mudrochom a podieľal sa na vydávaní zborníkov nadrealistických slovenských básnikov s protivojnovým obsahom. Kostka priniesol na Slovensko impulzy českej sochárskej školy 20. storočia, ale aj francúzskeho sochárstva od Rodina po Maillola. Kostkove „živé“ sochy, ktoré zostúpili z piedestálu statických pomníkov, prijala mladá básnická generácia s nadšením. Rudolf Fabry ich nazval básnickými sochami – sochárskymi básňami. Jeho rané plastiky: Dievča s drapériou (1939), Poézia (1939–42), Noc (1940), Sen (1941–42), Rok štyridsiaty štvrtý (1944) patria dnes k zlatému fondu slovenského moderného sochárstva.
Kostka patrí k zakladateľom slovenskej povojnovej kultúry. V roku 1949 stál pri zrode Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave a pri založení Slovenskej národnej galérie. Ako profesor – pedagóg vychoval v rokoch 1948 až 1972 generácie slovenských sochárov.
V povojnovom období vytvoril niekoľko monumentálnych pomníkov s tematikou Slovenského národného povstania. Jeho súsošie Obrancovia (Pomník SNP) v Partizánskom patrí k najlepším realizáciám pomníkovej tvorby tohto obdobia na Slovensku. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov naberá Kostkova tvorba komornejší charakter. Svoje výtvarné hľadania preveruje stovkami kresieb, ktoré sú kľúčom k jeho sochám. Kostka sa stal v tejto súvislosti významným predstaviteľom sochárskej kresby v Československu. Jeho kresby zaujali mnohých významných historikov umenia, v roku 1962 vychádza umelcovi monografia venovaná jeho kresbám z pera Karola Vaculíka. V období spoločenského uvoľňovania aj Kostkove práce prechádzajú premenami. Jeho básnická obrazotvornosť so silným sochárskym cítením nachádza nové tvary a objekty v metamorfózach ženských postáv a kvetov, v prírode, kameňoch, v spomienkach na detstvo v Marianke a v Stupave. Šesťdesiate roky patria v jeho tvorbe k najplodnejším. Popri bohatej kresebnej činnosti vznikajú desiatky sochárskych štúdií i monumentálne plastiky (Veľká balada, Veľký kvet, Matica, všetky 1967; Vládca, Nájdený tvar, obe 1967–1968 a ďalšie). V roku 1967 je umelec na vrchole svojich tvorivých síl aj spoločenského uznania menovaný národným umelcom. Kostkova tvorba tohto obdobia bola zhodnotená súbornými výstavami v bratislavskom Dome umenia a v pražskom Mánese (1968–1969).
Spoločenská angažovanosť v období tzv. Pražskej jari postihla podobne ako mnohých ďalších intelektuálov a umelcov v normalizačnom období aj Jozefa Kostku. V roku 1973 musí opustiť Vysokú školu výtvarných umení. Žije a naďalej tvorí vo svojom ateliéri v Bratislave a na záhrade v Záhorskej Bystrici, kde vznikli v týchto rokoch Kostkove drevené rustikálne minimalisticky pojaté skulptúry. Jeho neskoré dielo, verejnosti menej známe, obsahuje mnohé kritické spoločenské aspekty, je zbavené všetkej ľúbivosti a až s akousi jadrnou formou vypovedá o duchovnom rozpoložení umelca. V posledných rokoch sa umelec intenzívne venuje tiež drobnej keramickej plastike a maľuje. Kostka a jeho tvorba boli rehabilitované v osemdesiatych rokoch 20. storočia, keď mu usporiadala Národná galéria v Prahe výstavu v Letohrádku na Pražskom hrade (1983) a nasledovne Slovenská národná galéria k 75. výročiu narodenia umelca (1987).
Dielo Jozefa Kostku má na Slovensku zakladateľský význam. Vytvoril pomyselný most, ktorým sprostredkoval prijatie tendencií moderného európskeho sochárstva 20. storočia do našej kultúry. Na jeho podnetný a bohatý odkaz nadviazali ďalšie generácie slovenských sochárov.
